Zápolíme s tým skoro každý – radi odkladáme niektoré úlohy a povinnosti na neskôr. Čo úplne nehorí, ľahko sa ocitne na zozname vecí, ktoré sa chystáme urobiť až v nasledujúcich dňoch, týždňoch či mesiacoch a niekedy sa k tomu nedostaneme už nikdy. Trápi vás to? Odkladanie je pritom možné porozumieť a čeliť mu.
Dan Ariely pôsobí na Duke University a je autorom knihy Predictably Irrational: The Hidden Forces That Shape Our Decisions (Predvídateľne iracionálne: Skryté sily, ktoré formujú naše rozhodnutie). K štúdiu ľudského správania, ku ktorému patrí aj chorobné odkladanie alebo prokrastinácia, ho priviedla nehoda, ktorá sa mu stala, keď bol teenager.
Prihodilo sa mu, že bol v budove, kde sa vznietili horčíkové svetlice. Aby sa odtiaľto dostal, musel prejsť plameňmi a popálil sa asi na 70 percentách svojho tela. Takmer tri roky následne strávil v nemocnici.
Veľmi obtiažna pre neho bola liečba kúpeľom, ktorý musel absolvovať každý deň. Pacient s popáleninami, ktorý má obväzy, si ich musí každý deň zložiť, čo je veľmi bolestivé. A pretože mal veľa popálenín, trvalo mu celé veky, kým sa mu to podarilo.
Veľkou témou, o ktorej v tom čase debatoval so zdravotnými sestrami, bolo, či obväzy sťahovať pomaly či rýchlo. Hlavný rozdiel je v tom, akú bolesť pri tom cítite. Ak ich odstránite pomaly, okamžitá bolesť nie je taká veľká, ale trvá oveľa dlhšie. Ak to urobíte rýchlo, okamžitá bolesť je strašná, celkovo však nie je taká dlhá. Sestry dávali prednosť rýchlemu zloženiu obväzov, Dan Ariely pomalému, avšak sestry mali navrch.
Široká ponuka pokušení a naše zlyhanie
Keď sa zotavil, pokračoval v štúdiu psychológie a vecí, ako je napríklad naše rozhodovanie, keď máme bolesti alebo im čelíme. Zistil, že na rozdiel od toho, čo verili zdravotné sestry, je naozaj lepšie minimalizovať intenzitu bolesti, než to ako dlho trvá.
ČÍTAJTE TIEŽ
Nové náboženstvo na vzostupe: Spása, či fata morgána?
Dokázal, že sa sestry mýlia. To ho prinútilo k všeobecnejšiemu premýšľaniu o našich presvedčeniach, ktoré si držíme a ktoré sú mylné. Môžeme si stokrát myslieť, že tým, čo robíme, pomáhame ľuďom, ale v skutočnosti to nie je v ich prospech.
Čo sa týka chorobného odkladania čiže prokrastinácie, Ariely v prvom rade urobil záver, že pre náš mozog je prekrastinácia vec prepočtu, keď proti sebe stojí na jednej strane napríklad torta či cigareta, ktoré si môžeme dať „teraz“, a na strane druhej naše zdravie , Ktoré sa prejavia až „neskôr“. Alebo napríklad sledovanie niečoho zábavného v televízii „teraz“ či dosiahnutie určitého pokroku na nejakom našom projekte, ktorý sa ukáže výrazne „neskôr“.
Realita je bohužiaľ taká, že v tom mnohými rôznymi spôsobmi zlyhávame. Podľa Arielyho robíme chybu na úplnom začiatku. Poukazuje na štúdiu, ktorá skúmala, koľko percent ľudí zomrie predčasne. Svoju smrť totiž urýchľujeme tým, že robíme všelijaké zlé rozhodnutia.
Pred 100 rokmi to podľa odhadov výskumníkov bolo asi 10 percent. Teraz je to pravdepodobne viac ako 40 percent. Sme hlúpejší? Ariely tvrdia, že nie. Jednoducho sa len obklopujeme väčším pokušením. Akým lákadlám by ste mohli podľahnúť pred 100 rokmi a urobiť tak niektoré zo zlých rozhodnutí, ktoré by vám mohli skrátiť život? Dnes je ich ponuka oveľa širšia a lákavejšia.
Keď už nejakému pokušeniu odolávame, potrebujeme za to odmenu – ideálne cítiť určitý pokrok či radosť z dosiahnutého výsledku. Typicky, keď nebudem jesť sladké, chcem, čo najrýchlejšie vidieť, ako moja nadváha mizne. Bohužiaľ existuje veľa vecí, ktoré síce musíme urobiť, ale nič také neuvidíme, alebo až za veľmi dlhú dobu.
Nepríjemné injekcie a príjemné filmy
Niekoľko rokov potom, čo Ariely utrpel popáleniny, zistil, že bol z transfúzie krvi nakazený hepatitídou C. Každý druhý deň si preto musel dávať injekciu s liekom. Z krátkodobého pohľadu boli neuveriteľne bolestivé a pôsobili nepríjemné vedľajšie účinky ako napríklad zvracanie, dlhodobo však viedli k uzdraveniu.
Pretože má rád filmy, dohodol sa Ariely sám so sebou, že v tie dni, kedy si má dať injekciu, prvá vec, ktorú ráno urobí, bude, že zájde do videopožičovne (tie ešte vtedy existovali) a požičia si nejaké filmy, ktoré chce naozaj vidieť. Celý deň ich nosil v batohu a tešil sa na nich. Keď sa večer vrátil domov, vložil kazetu do videorekordéra, vzal si injekciu a pustil film.
